O nezamestnanosti a zlých vtipoch

Na Slovensku dosiahla nezamestnanosť mladých ľudí 22%, čím sa držíme v neslávnej desiatke štátov EÚ s najvyššou nezamestnanosťou mladých.

Keďže táto téma patrí medzi moje srdcovky, okrem toho, že sa jej chystám venovať moju dizertačnú prácu som sa rozhodla spraviť niečo aj popri Valnom zhromaždení OSN v New Yorku. A napriek tomu, že pri nepríjemných témach ide jedlo ťažko dole krkom, vybrala som si na to pracovné raňajky. Spojila som sa s rumunskými kolegami, ktorých ambasáda predsa len pokrýva väčšiu plochu ako jedno poschodie tej slovenskej. Všetko sme teda spoločnými silami spískali na rumunskej pôde vďaka sponzorstvu Rady mládeže Slovenska. Hm, niekedy spolupráca medzi mládežníckymi delegátmi prekonáva tú medzi vládami...

Pozvali sme si ako hosťa energickú Talianku Elenu Gastaldo, ktorá pracuje pre newyorskú kanceláriu Medzinárodnej organizácie práce. Aj keď umenie dvorného kuchára rumunskej ambasády všetkým na začiatku vyrazilo dych, po Eleninej prednáške sa rozprúdila medzi pozvanými mladými z celého sveta živá diskusia.

Bolo zaujímavé porovnať pohľady na nezamestnanosť mladých v Austrálii, Thajsku aj južnej Amerike. A ešte zaujímavejšie bolo sledovať reakciu na veľmi (ale VEĽMI) zlý vtip o štvorpercentnej menšine a nezamestnanosti, ktorým celú debatu "víťazoslávne" zakončil bulharský mládežnícky delegát. Vlastne, zakončilo ju pársekundové hrobové ticho, ktoré nasledovalo. Myslím, že Bulharsko má o povesť na najbližších pár rokov postarané. A to aj napriek tomu, že s trinásťpercentnou nezamestnanosťou mladých sú stále bezpečne pod priemerom EÚ.

Začína tu byť horúco!

Niekoľko dní pred mojim odchodom z New Yorku som sa spolu ostatnými mládežníckymi delegátmi podieľala na organizácii podujatia o klimatických zmenách a klimatickej spravodlivosti. Na Slovensku táto téma príliš nefrčí, topiace sa ľadovce ani prílev migrantov predsa nemáme, tak sa zrejme ľuďom zdá príliš vzdialená na to, aby sa ňou zaoberali. Trocha sa obávam, že keď si to uvedomíme, bude neskoro na debatu o klimatických zmenách, pretože budeme skôr zachraňovať veci z vlastného bytu. A aj keby dôsledky klimatických zmien neboli pre Slovensko také dramatické ako pre iné regióny sveta, nemôžeme predsa pod heslom "nehas čo ťa nepáli" žiť až kým okolo nás nezostane jedno veľké zhorenisko.

Vrámci podujatia nazvaného "It's getting hot in here - Youth delegates demand climate justice!"("Začína tu byť horúco - mládežnícki delegáti požadujú klimatickú spravodlivosť!") boli premietnuté videá, natočené mladými z celého sveta, ktorí hovorili o tom, ako sa ich klimatické zmeny dotýkajú a kde vidia riešenie súčasnej situácie. Zapojili sa do nich aj mladí ľudia zo Slovenska a čoskoro si ich budete môcť pozrieť aj tu.

Okrem toho vystúpila veľvyslankyňa Marlene Moses zastupujúca malé tichomorské rozvojové ostrovné štáty. Prvýkrát som počula názor na klimatické zmeny a s nimi spojený politický vývoj sveta od niekoho, koho ostrov možno čoskoro zmizne v Tichom oceáne. Jeden z najpamätnejších prejavov, aké som zažila (a to nielen preto, že majestátny zjav tejto dámy už na prvý pohľad vzbudzuje rešpekt - veď posúďte sami ;)).

Keď experti v roku 2007 na Medzivládnom paneli o klimatických zmenách prezentovali Štvrtú hodnotiacu správu, počítali, že hladina mora sa do roku 2100 zdvihne o pol metra, čo by malo pre malé ostrovné štáty devastujúce následky. Odvtedy však karty ešte viac zamiešalo topiace sa Grónsko a Antarktída. Podľa aktuálnych informácií sa očakáva stúpnutie o jeden meter alebo dokonca niekoľkometrový nárast.

Marlene Moses spomenula niekoľko najzávažnejších hrozieb, ktoré zmena klímy prináša. Keďže väčšina ostrovných štátov sa spolieha na dážď ako svoj hlavný a takmer jediný zdroj vody, suchá spôsobené globálnym otepľovaním ohrozujú bezpečnosť vody. Tým zároveň aj potravinovú bezpečnosť, vzhľadom na to, že ostrovy sú do veľkej miery závislé na miestnom poľnohospodárstve. Pri tak malom počte obyvateľstva a veľkých vzdialenostiach je dovážanie potravín veľmi drahé. Aby toho nebolo málo, v dôsledku klimatických zmien sa zakysľuje oceán, čím sa ničia morské ekosystémy, tvoriace hlavný zdroj bielkovín pre ostrovné obyvateľstvo.

Ako asi každý doma vo svojej krajine, ani obyvatelia tichomorských ostrovov nemajú záujem opustiť svoje domovy a vysťahovať sa do Austrálie alebo na Nový Zéland. Marlene Moses vraví: "We did not create the current mess we are in, and those who did have a moral obligation to clean it up." ("Nespôsobili sme tento neporiadok, v ktorom sa nachádzame, a tí, ktorí to spravili, majú morálnu povinnosť ho upratať.") Zaujímavé je, že tí, čo ten neporiadok spôsobili, by najradšej všetkým ostrovanom nadiktovali spôsob, akým majú byť "zachránení". Konvencia o štatúte utečencov z roku 1951 tento status priznáva len osobám prenasledovaných na základe rasy, náboženstva, politického presvedčenia alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Ani zmienka o tých, ktorých z domova vyhnali klimatické zmeny. Ani slovo o ich právach a nárokoch na kompenzáciu a sociálnu ochranu. Jeden veľký (a nielen) právnický otáznik budúcnosti.

Európsku perspektívu do globálneho otepľovania priniesol chladný švédsky diplomat Jakob Ström a svojím pohľadom na vec prispela do celého klimatického puzzle mládežnícka delegátka z Botswany.

V zákulisí pani Moses poznamenala, že sa tuším práve stala novou tvárou kampane o klimatických zmenách...namiesto ľadového medveďa. Páči sa mi ten ostrovný čierny humor.