Tajomstvo UN Headquarters

Ráno prechádzam cez kontrolu pri vstupe do areálu OSN, a keďže sťahovanie a vyťahovanie vlajok mi ešte stále nedá pokoj, od sekuriťákov vyzvedám, ako celý vlakjový systém funguje. Sú veľmi ochotní napriek tomu, že majú kopu práce, keďže je okolo desiatej a práve prichádza do budovy najväčší nával ľudí. Vysvetľujú, že vlajky sťahuje a vyťahujú zamestnanci OSN bezpečnostnej služby, ktorí práve nemajú nič podstatnejšie na práci. To znamená, že niekedy to je dvadsať ľudí, niekedy päť. To už chce celkom slušný športový výkon. Zamestnanci security nemôžu poskytovať rozhovory, ale o štvrtej sa vraj môžem prijsť pozrieť, keď začnú z vlajkami na začiatku abecedy.

A veru som si to nenechala ujsť. Celé to vyzeralo ako jedna spomalená vlna. Ako prvý putuje do zamykacej skrinky v spodnej časti vlajkovej žrde Afganistan. Kým sa dostane na Slovensko, prejde takmer 10 minút. O 5 minút neskôr aj posledné Zimbabwe. Každodenný rituál, akých sú v UN Headquarters desiatky.

Niekedy to vyzerá ako svet v svete, má vlastnú poštu, policajné jednotky, každý človiečik má svoj malý box, do ktorého sa zavrie každé ráno a večer z neho vyjde späť do veľkého sveta vonku. Keďže práve prebieha nekonečná rekonštrukcia budov, robotnícke uniformy sa miešajú s drahými oblekmi. Keď sme sa s rumunským delegátom pokúšali dostať na najvyššie tridsiate deviate poschodie, teta vo výťahu (o ktorej by sa mimochodom dal napísať celý článok) sa rozhodla, že tam nechceme ísť a jednoducho nás donútila vrátiť sa na prízemie. Vraj tam aj tak je len prázdna chodba. To ma len utvrdilo v tom, že tam niečo skrývajú. Ktovie, možno tam veľké mozgy plánujú reformu OSN. A teta vo výťahu ich nechce pustiť na prízemie, aby svoje plány neprezradili ostatným. Určite by totiž prišla o prácu.