Amerika ako z filmu

Nedeľný beh v Central parku. Večerné státie v šóre pred mexickým barom, kde mi kontrolujú občiansky, či už mám tých vytúžených 21. Plačúca zmaľovaná slečna predo mnou, ktorú nepustili dnu, pretože sa nepodobala na svoju fotku. Spominenka na pád dvojičiek, z ktorej mám ešte doteraz zimomriavky. Nádherný západ slnka so sochou Slobody v pozadí. Nočné výjazdy na Times Square, kde sa napchávame najlepšou zmrzlinou v meste. Holý chlap v dave na ulici. Latinskoamerický festival s miliónom farieb. Neskorá večera v nemenovanej globálnej fastfoodovej reťazi, kde sa náhle pred našimi očami strhla menšia bitka. Krv, päste, sirény, policajti...

...

Ako keď prepínate kanály. Asi ušetrím na suveníroch, z New Yorku sa odnášajú hlavne spomienky.

Henry

Dnes vám chcem porozprávať čo-to o ostatných mládežníckych delegátoch, lebo niektoré z tých 39 postavičiek z 27 krajín naozaj stoja za stretnutie. Pri skupinovej terapii by určite vyšli na povrch zaujímavé sociálne javy, možno by bola zodpovedaná aj nevyslovená otázka, prečo je z 15 chalanov v jednej skupine tretina homosexuálov.

Mnohí z mládežníckych delegátov sú aktívni v politických stranách, švédska delegátka pracuje ako attaché pre predsedníctvo EÚ, holandský delegát strávil leto na dobrovoľníckom projekte v južnej Afrike, austrálsky delegát spravil trojmesačné turné naprieč kontinentom a thajský delegát dokáže snáď všetko na svete od rapu a operného spevu až po thajský box. Úžasná skupina ľudí na učenie sa a vymieňanie pohľadov na svet.

Jednoznačne najlepší humor má Henry z Tonga, ktorý tu obhajuje právo nebyť diskriminovaný na základe sexuálnej orientácie. Ak ani vy neviete, kde je Tonga, skúste pohľadať medzi ostrovčekmi juhovýchodne od Fidži. Ale ponáhľajte sa, lebo o pár rokov bude kvôli globálnemu otepľovaniu už naozaj len na starých mapách. Keď sa Henryho spýtate, koľko má Tonga obyvateľov, tvrdí, že dvoch. Jeden stráži ostrov, aby sa nepotopil a jeden je v New Yorku. Druhá verzia je 5 a jeho poslali do Ameriky, aby im vystačila tá posledná kokosová palma, čo majú. Každopádne, keď budete plánovať zimnú dovolenku, určite skúste do vyhľadávania letov zadať "Fuaʻamotu International Airport". A pozdravujte odo mňa Henryho. A prosím...prineste mu zopár kokosových orechov a nafukovačku na horšie časy.

Tajomstvo UN Headquarters

Ráno prechádzam cez kontrolu pri vstupe do areálu OSN, a keďže sťahovanie a vyťahovanie vlajok mi ešte stále nedá pokoj, od sekuriťákov vyzvedám, ako celý vlakjový systém funguje. Sú veľmi ochotní napriek tomu, že majú kopu práce, keďže je okolo desiatej a práve prichádza do budovy najväčší nával ľudí. Vysvetľujú, že vlajky sťahuje a vyťahujú zamestnanci OSN bezpečnostnej služby, ktorí práve nemajú nič podstatnejšie na práci. To znamená, že niekedy to je dvadsať ľudí, niekedy päť. To už chce celkom slušný športový výkon. Zamestnanci security nemôžu poskytovať rozhovory, ale o štvrtej sa vraj môžem prijsť pozrieť, keď začnú z vlajkami na začiatku abecedy.

A veru som si to nenechala ujsť. Celé to vyzeralo ako jedna spomalená vlna. Ako prvý putuje do zamykacej skrinky v spodnej časti vlajkovej žrde Afganistan. Kým sa dostane na Slovensko, prejde takmer 10 minút. O 5 minút neskôr aj posledné Zimbabwe. Každodenný rituál, akých sú v UN Headquarters desiatky.

Niekedy to vyzerá ako svet v svete, má vlastnú poštu, policajné jednotky, každý človiečik má svoj malý box, do ktorého sa zavrie každé ráno a večer z neho vyjde späť do veľkého sveta vonku. Keďže práve prebieha nekonečná rekonštrukcia budov, robotnícke uniformy sa miešajú s drahými oblekmi. Keď sme sa s rumunským delegátom pokúšali dostať na najvyššie tridsiate deviate poschodie, teta vo výťahu (o ktorej by sa mimochodom dal napísať celý článok) sa rozhodla, že tam nechceme ísť a jednoducho nás donútila vrátiť sa na prízemie. Vraj tam aj tak je len prázdna chodba. To ma len utvrdilo v tom, že tam niečo skrývajú. Ktovie, možno tam veľké mozgy plánujú reformu OSN. A teta vo výťahu ich nechce pustiť na prízemie, aby svoje plány neprezradili ostatným. Určite by totiž prišla o prácu.

Lampár

Už niekoľko dní mi v hlave vŕta jedna vec. Vždy, keď ráno prichádzam do rokovacej miestnosti, pred budovou OSN už vejú vlajky všetkých členských krajín, nastúpené v prísnom anglickom abecednom poradí. A vždy večer, keď odchádzam, sú všetky preč. Vravela som si, že pri tom fascinujúcom počte 4900 zamestnancov sekretariátu v New Yorku si viem celkom dobre predstaviť na plný úväzok zamestnaného sťahovača a vyťahovača vlajok. Chce to poriadnu kondičku, každé ráno vytiahnuť na žrde 192 vlajok a večer o šiestej ich zas všetky stiahnuť! Trochu mi to pripomína môjho obľúbeného lampára z planéty, ktorú navštívil na svojej ceste malý princ.

- Dobrý deň. Prečo si práve zhasol lampu?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár. - Dobrý deň.

- Čo znamená príkaz?

- To znamená, že musím zhasnúť lampu. Dobrý večer.

A znova ju zažal.

- Ale prečo si ju hneď zažal?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár.

- Nerozumiem, - povedal malý princ.

- Tu niet čomu rozumieť, - vravel lampár. - Príkaz je príkaz. Dobrý deň.

A zhasol lampu.

A ten lampár, teda vlastne vlajkár mi tak vŕtal v hlave, až som sa rozhodla, že musím vypátrať podrobnosti o tejto miestnej špecialite. A tiež zoznámiť sa s človekom, ktorého výsledok práce je takto každý deň možno viditeľnejší ako všetkých zamestnancov OSN dohromady. (Oukej, toto nie je celkom pravda. Najviditeľnejší je výsledok práce kopírovacej služby, keďže si každý deň prinášam do hostelovej izby asi pol kila papierov a dokumentov :)) Každopádne si budete môcť prečítať, ako táto misia dopadla, sama som zvedavá...

Už si ruku neumyjem...

Tak dnes sme HO konečne videli. Keď už začínali medzi delegátmi kolovať vtípky, že Ban je ako yeti - každý o ňom hovorí, ale nikto z nás ho ešte stále nestretol, nadišiel čas spoločného fotografovania.

Každý pozná starý vtip o tom, koľko blondýniek treba na pečenie čokoládovej torty. Tuším, že to bolo dvadsať, lebo jedna miesi cesto a devätnásť ich šúpe lentilky. A viete, koľko ľudí treba na fotografovanie skupiny mládežníckych delegátov s generálnym tajomníkom OSN? Asi šesťdesiat. A to nepreháňam. Štyridsať ich stojí pol hodiny nastúpených v márnom očakávaní na zelenom fotografovacom stupienku. To sme boli my. Zvyšných devätnásť tvoria jeho poradcovia, sekretári a iní plánovači programu, fotografi, policajti, policajní psi a ochranka. A posledný je Ban Ki-Moon, bez neho by to predsa len nebolo ono...

Blahorečiac svojim stošesťdesiatim centimetrom pri nastúpení na fotku som dostala VIP miesto v prvom rade, a čo náhoda nechcela, rovno pri pointe celého toho humbuku. Tým pádom sa môžem pochváliť najlepším delegátskym skóre dňa - s Ban Ki-Moonom som si ruku potriasla presne trikrát :D
Kľudne vám ten pocit odovzdám po príchode domov, odvtedy si ju totiž neumývam... čo tam po žltačke ;)

Mojich sedem minút slávy :)

"Tak dnes máš teda ten prejav," zaskočili ma na slovenskej misii hneď potom, ako sme sa zoznámili. Ako mládežnícka delegátka za Slovensko som totiž oprávnená predniesť pred Tretím výborom svoj sedemminútový prejav na tému dotýkajúcu sa mladých ľudí.

Čo vám poviem, trocha mi vyschlo v hrdle, zatočila sa mi hlava, pred očami mi začali poskakovať modré bodky... Predstavila som si, ako sa roztrasene postavím pred tých 400 delegátov z takmer všetkých krajín sveta a potom, čo trikrát odpadnem, spravím Slovensku kvalitne globálnu hanbu. Aj keď ma zároveň napadlo, že v tomto by som čelila tvrdej konkurencii niektorých politikov, príliš to proti tréme nepomohlo.

Po pol hodine mi spadol kameň zo srdca, lebo sa moju spreech podarilo prehodiť na druhý deň. Zároveň som pochopila, ako to v plenary hall funguje. Samozrejme je veľa tých, ktorí poctivo sedia za tabuľkou svojej krajiny a odušu píšu poznámky a reporty. Ale inak sa ľudia prechádzajú sem-tam, niekoľko ich počúva, u iných badať známky včerajšej párty v sklenom pohľade pred seba, niektorým klipkajú oči... Neďaleko sediaca delegátka Sierra Leone, černoška s blond melírom, si na poobedňajšiu šichtu priniesla papierový sakel plný jedla. Počas celého poobedia z neho loví fast foodové špeciality, vzbudzujúc hladné pohľady okolosediacich a ešte viac odpútavajúc pozornosť od rečníka.

Náhle však z programu nečakane vypadol prejav niekoľkých delegácií. Z monotónneho počúvania prejavov ma prebral hlas chairmana: "V prípade, že žiadna ďalšia delegácia nie je schopná momentálne vystúpiť, musíme predčasne ukončiť dnešné zasadnutie, čo nás pripraví o hodinu vzácneho času." Minútová dilema. Svoj prejav som si pre istotu vytlačený priniesla, ale na takúto šokovú terapiu som sa predsa len psychicky nepripravila. A je to tu. "And now let me give the floor to the distinguished delegate of Slovakia". V rýchlosti dávam foťák susedovi zo Singapuru a zapínam mikrofón. Zrazu je všetka tréma preč, rozpráva sa mi úplne v pohode napriek traume z mikrofónov a počúvania vlastného hlasu. Škoda, že pred niekoľkými minútami musel zástupca slovenskej misie odísť, možno by bol aspoň niekto okrem mňa na mňa hrdý :D... Ak máte chuť prečítať si môj prejav (a nečakáte, že ním skončím hladomor vo svete a zruším diktátorské režimy), nájdete ho čoskoro tu.

Youth delegate's diary: Day 1

S vypätím všetkých duševných síl ráno vstávam o šiestej, aby som stihla otestovať všetky športové vymoženosti nášho YMCA hostela. Ranné plávanie stálo za to, vyvážilo dokonca aj dojem z izby 2x3 metre, o ktorú sa delím s belgickou delegátkou. Krátko pred deviatou sa presúvam z hostela o ulicu ďalej do sídla stálej misie SR pri OSN. S prekvapením zisťujem, že vekový priemer je tam asi 35 rokov, ľudia sú veľmi milí a ochotní vystáť si so mnou dlhočizný rad na vstupnú kartu do objektov OSN.

Tak trocha za behu sa zoznamujem s pánom Gavalcom, ktorý je zodpovedný za širokú agendu Tretieho výboru, čo znamená zhruba to, že sa celý deň nezastaví. Prvých pár hodín sedím vo veľkej konferenčnej miestnosti Tretieho výboru, kde beží séria prejavov jednotlivých delegátov krajín. Jeden z nich bude aj môj, z čoho mám ešte stále guču v hrdle, ale o tom až neskôr. Po pár hodinách sa vykrádam von a premiestňujem sa na otvorené zasadnutie Bezpečnostnej rady, kde sa práve diskutuje o reporte generálneho tajomníka o ženách, mieri a bezpečnosti. Ak si zasadnutie Bezpečnostnej rady predstavujete tak vzrušujúco ako ja, na uvedenie do reality stačí pohľad na jednu z delegátiek z nestálych členov BR, ktorá nenápadne v kresle dospávala noc. Viem si však predstaviť, že pri rezolúcii o Iráne sa podobný úkaz len tak nevidí...

Cez obed v UN kafetérii známej dobrou kuchyňou si spolu s ostatnými mládežníckymi delegátmi užívame pôsobivý výhľad na New Yorkskú skyline na druhej strane rieky. Dnes nás čakajú ešte neformálne konzultácie o rezolúcii o mládeži a dlllllhaaa diskusia neskoro do noci o jej jednotlivých bodoch medzi mládežníckymi delegátmi. Ešte čo-to napíšem a padám do postele. Dva týždne objavovania a straty ilúzií sa začínajú.

Njú jork, njú jork...

Človek by neveril. Cez oceán sa dá doletieť za dve hodiny. A za jeden deň sa stihne udiať asi tisípäťstotridsať vecí. V nedeľu ráno nasadám na lietadlo do Paríža, kde po vytvorení svetového rekordu v slalome so záťažou pomedzi živé pohybujúce sa objekty na poslednú chvíľu stíham lietadlo do New Yorku. Za tých osem hodín letu toho človek stihne až - až. Pozrieť si viac dielov Sympsonovcov, ako videl za celý život dohromady, dospať posledných 5 nocí, či živo konverzovať s talianskym módnym návrhárom o exkluzívnych látkach, ktoré si asi nikdy nebude môcť dovoliť. Poslednou výzvou malo byť dostať sa cez údajne prísnu kontrolu na hraniciach USA. Všetko však prebehlo za hlasitého vtipkovania colníka s telesnou konštrukciou dokonale vypĺňajúcou celý priestor kabínky neuveriteľne príjemne.

Zdá sa, že Amerika ma privítala ukazujúc svoju najmilšiu tvár. V prastarom metre mi asi po hodine cesty snáď polovica vagóna svorne pomáhala vystúpiť na správnej zastávke, a to som sama ani nikoho nemusela požiadať o pomoc. V pravítkovo nalinajkovaných očíslovaných uliciach Manhattanu sa ani stratiť nedalo. Na recepcii hostela YMCA stretávam kamarátku z Belgicka. Naša spoločná izba má síce veľkosť kamarátovej kúpeľne v neďalekom snobskom hoteli, kde sa večer stretlo skoro všetkých 40 mládežníckych delegátov, ale aj tak predpokladám, že v nej veľa nenaspíme. Na prízemí hostela je posilka a bazén. Úplné nebo. Cestovatelia by povedali, že úplná nuda. Pre mňa sa však začína jedna z najzaujímavejších skúseností - dva týždne na zasadaní Tretieho výboru Valného zhromaždenia OSN!

Okrem rozsedeného zadku si plánujem nabaliť so sebou čo najviac zaujímavostí z obrovskej budovy OSN, o akých sa jednoducho človek na webe nedočíta. Ak máte chuť sa niečo z nich dozvedieť aj vy, pozývam vás na sledovanie môjho blogového denníčka aj v nasledujúce dni.