Pred nejakým časom som sprevádzala skupinu ľudí po Viedni. Pri večeri v jednej reštaurácii vysvitlo, že jedna dievčina nemôže jesť jedlá obsahujúce kravské mlieko, na čo som čašníčku vopred upozornila. V čase podávania dezertu nastal v kuchyni nezvyklý šum a ruch a vzápätí na slávnostnom podnose prišlo na stôl - obyčajné jablko. V ten večer si užilo rozhodne viac slávy a pozornosti ako výborná štrúdľa, ktorou zajedal "víneršnicl" zvyšok skupiny.
Pred pár týždňami časom som sa vrátila zo stretnutia európskych mládežníckych delegátov v Lisabone (foto hore). Bolo veľmi zaujímavé stretnúť sa s ostatnými delegátmi z krajín, kde program funguje už 10-20 rokov, je financovaný ministerstvami zahraničných vecí, a v mnohých prípadoch delegáti prerušujú na rok štúdium alebo prácu, aby sa mohli naplno venovať programu, štúdiu potrebných dokumentov a stretávaniu sa s mladými ľuďmi a politikmi. Na Slovensku sa mládežnícky delegát do OSN volí tretí rok a ja verím, že každým rokom bude o tomto programe vedieť stále viac mladých, ktorí si uvedomujú, že aj keď je v obrovskom priestore OSN zdanlivo minimum priestoru pre názory mladých a ich víziu sveta, je potrebné ho využiť.
Nedávno som sa vrámci programu Mládežníckej delegátky do OSN stretla s prezidentom SR. Na otázku, čo mi môžu ponúknuť, som si tradične vypýtala pohár vody. Pán prezident poznamenal, že to je najdrahší nápoj, aký majú. A vypýtal si kolu, asi vrámci znižovania výdavkov prezidentskej kancelárie...
Pýtate sa, čo má spoločné voda, jablko, Lisabon a prezident?
Voda, jablko, jednoduché veci, v Európe tak samozrejmé, že nebyť momentov, kedy sa obyčajné jablko dostane na strieborný podnos alebo vám na týždeň vypnú teplú vodu v paneláku, ani sa nad nimi veľmi nepozastavíme. Napriek tomu sa stále častejšie hovorí o tom, že surovina, o ktorú sa bude v blízkej budúcnosti bojovať, nie je ropa, ale voda. A niektorí už musia bojovať dnes, aby vôbec prežili. (Mimochodom, okrem iných zaujímavých vecí o svete, dobrý článok o "water wars" nájdete on-line na SEEDMAGAZINE.COM).
Práve preto mládežnícki delegáti z celej Európy v Lisabone odhlasovali za svoju ťažiskovú tému "climate change" a "climate justice", teda zmenu klimatických podmienok a s ňou súvisiacu "klimatickú spravodlivosť". Na Slovensku zatiaľ ešte stále pomerne neznámy pojem hovorí o tom, že vyspelé krajiny, ktoré sú kvôli svojmu rozvinutému (a emisie skleníkových plynov produkujúcemu) priemyslu a životnému štýlu vo väčšej miere zodpovedné za globálne otepľovanie, by mali mať aj väčšie záväzky pri odstraňovaní negatívnych (a niekedy až katastrofických) následkov zmeny klímy. Tie, ako je známe, postihujú viac práve rozvojové krajiny, aj keď ani na stretnutí v Lisabone sme si neodpustili sarkastické vtípky na adresu holandského delegáta. Hm, ľudia asi majú tendenciu uškŕňať sa nad touto témou až kým im najbližšie záplavy nezatopia obývačku...
Ahoj Gito a všichni sledovatelé a čitatelé. Snad mi odpustíte příspěvek v cizí řeči :-).
OdpovedaťOdstrániťMožná se začíná pomalu měnit doba. Nevím, jestli má Česká republika také svého delegáta, ale ten by se asi tomu holandskému moc nesmál, kdyby byl z některé ze severomoravských vesnic, které smetla blesková povodeň. Letos u nás řádily po celé republice a nikdo nevěděl, jestli ten příští vyplavený obývák nebude jeho (voda totiž nešla z potoků a řek, ale z polí). Vědci na to reagovali (v tisku) konstatováním, že v budoucnu můžeme počítat s více takovými případy extrémního počasí.
Bylo by ale nespravedlivé tvrdit, že to lidé přehlížejí a nic s tím lidé nedělají. Pokud se podíváme na jednotlivce, na lidi kolem sebe, je už celkem dost takových, kteří svědomitě třídí odpad, kupují si úsporné žárovky nebo šetří právě s pitnou vodou. Na té nejvyšší úrovni se zatím uzavírají dohody, vypisují se dotace a zkoumají se alternativní zdroje energie. Tak to aspoň vidím z pozice obyčejného (možná stále dost naivního) človíčka.
Človíček sám ale nic nezmůže a vláda a vědci jsou od jeho problémů moc daleko. Proto jsme si vytvořili systém samosprávy, který by měl doplnit ten chybějící článek. A tady právě podle mne něco nefunguje. Aspoň u nás na západě Čech se mi zdá, že odbory životního prostředí jsou jen proto, aby chránili těch pár bobrů a rysů, kteří tady žijí, ale ucelený projekt na snižování ekologické zátěže tu nevidím. Když už se některý úřad rozhodne pro nějaké "ekologické" řešení (plynofikace vesnic, čistírny odpadních vod, ...) vždy jsou za tím buď ušetřené peníze nebo tlak shora. Možná se špatně dívám. Možná jen žiji ve špatném koutě Československa nebo Evropy. A nebo by možná opravdu stálo za to zapojit místní samosprávu do ekologie trochu aktivněji. Ale jak? Školením úředníků nebo politiků? Dalšími nařízeními Evropské unie? Napadá vás nějaká cesta?
Ahoj Gitka a čitatelia,
OdpovedaťOdstrániťzaujala ma v tvojom článku veta o záväzkoch vyspelých krajín pri odstraňovaní negatívnych účinkov climate change. Nedávno som totiž čítala článok o tom ako Africká únia žiada od USA, EU, Japonska a ďalších krajín odškodné za škody spôsobené africkej klíme priemyslami týchto krajín. OSN priznáva, že Afrika bude klimatickými zmenami veľmi dotknutá, ale odpoved rozvinutých krajín na túto výzvu ešte nie je známa. Črtá sa tu zaujímavá možnosť, že vznikne "nová zodpovednosť" priemyselných rozvinutých krajín voči rozvojovým krajinám, s ktorou budú musieť rátať pri prevádzkovaní/rozširovaní svojho priemyslu? A kto by bol naozaj zodpovedný- štáty alebo samotné podniky?
Otázkou je aj to ako pomôcť napríklad Afrike. Sú peniaze samotné tou správnou voľbou alebo je lepšie vybudovať pre Afriku ochranné hrádze a zabezpečiť ochranu pralesom?
Je tu ešte mnoho otázok, ale zatiaľ málo odpovedí. Napriek tomu si myslím, že každý rozhovor či článok,ktorý hovorí o zodpovednosti za climate change je prínosom. Základom je uvedomiť si zodpovednosť v rámci climate change, ktorú majú nielen štáty, či firmy ale my všetci. Keď si priznáme, že sme zodpovední môžeme rozmýšlať nad riešeniami.