Yes, we can!

Niekedy stretnete ľudí, ktorí vám nasadia chrobáka do hlavy. Ja ho tam nosím od včerajška, kedy som mala možnosť spoznať jedného výnimočného človeka. Tomu, čo mnohí považujú za nemožné, on zasvätil celý svoj život.
Volá sa Martin Mekel a pracuje s Rómami v pastoračnom centre v Čičave a okolitých obciach a rómskych osadách. Založil a vedie dnes takmer 300-členný rómsky skautský zbor, niekoľko rómskych hudobných kapiel, ktoré vystupujú na festivaloch, nahrávajú CD-čka, cvičia muzikály... Človek, ktorý nepotrebuje euromilióny na rómske projekty na to, aby bolo za ním vidieť obrovský kus práce. Na pohľad tichý a pokojný muž, ktorý však v priebehu dvoch minút dokáže utíšiť plný kulturák Rómov.

Po mojom pozvaní chalani z Martinovej rómsko-nerómskej kapely F6 osem hodín cestovali, len aby sa so skupinou mladých podelili o svoju hudbu, radosť zo života a životnú filozofiu. Realitu rómskych osád, ale aj podiel médií na vytváraní stereotypov, vidia každý deň. Vravia, že je ťažké vydržať spoločenský tlak a byť iný v prostredí, kde je ten, čo vyčnieva z radu najľahším terčom. Napriek tomu to riskujú, pri otcovi Mekelovi musí byť každý tak trocha dobrodruh...

O Rómoch som písala diplomovku. Stretla som sa pritom so skepticizmom odborníkov zo štátnej správy, ľudí priamo dobrovoľne pracujúcich s Rómami, ako aj Rómov samotných. Keď mi však odteraz niekto bude tvrdiť, že rómska otázka na Slovensku je neriešiteľná, moja odpoveď je jasná: Dá sa to. Choď sa pozrieť do Čičavy.

Prezident pije kolu

Pred nejakým časom som sprevádzala skupinu ľudí po Viedni. Pri večeri v jednej reštaurácii vysvitlo, že jedna dievčina nemôže jesť jedlá obsahujúce kravské mlieko, na čo som čašníčku vopred upozornila. V čase podávania dezertu nastal v kuchyni nezvyklý šum a ruch a vzápätí na slávnostnom podnose prišlo na stôl - obyčajné jablko. V ten večer si užilo rozhodne viac slávy a pozornosti ako výborná štrúdľa, ktorou zajedal "víneršnicl" zvyšok skupiny.

Pred pár týždňami časom som sa vrátila zo stretnutia európskych mládežníckych delegátov v Lisabone (foto hore). Bolo veľmi zaujímavé stretnúť sa s ostatnými delegátmi z krajín, kde program funguje už 10-20 rokov, je financovaný ministerstvami zahraničných vecí, a v mnohých prípadoch delegáti prerušujú na rok štúdium alebo prácu, aby sa mohli naplno venovať programu, štúdiu potrebných dokumentov a stretávaniu sa s mladými ľuďmi a politikmi. Na Slovensku sa mládežnícky delegát do OSN volí tretí rok a ja verím, že každým rokom bude o tomto programe vedieť stále viac mladých, ktorí si uvedomujú, že aj keď je v obrovskom priestore OSN zdanlivo minimum priestoru pre názory mladých a ich víziu sveta, je potrebné ho využiť.

Nedávno som sa vrámci programu Mládežníckej delegátky do OSN stretla s prezidentom SR. Na otázku, čo mi môžu ponúknuť, som si tradične vypýtala pohár vody. Pán prezident poznamenal, že to je najdrahší nápoj, aký majú. A vypýtal si kolu, asi vrámci znižovania výdavkov prezidentskej kancelárie...

Pýtate sa, čo má spoločné voda, jablko, Lisabon a prezident?

Voda, jablko, jednoduché veci, v Európe tak samozrejmé, že nebyť momentov, kedy sa obyčajné jablko dostane na strieborný podnos alebo vám na týždeň vypnú teplú vodu v paneláku, ani sa nad nimi veľmi nepozastavíme. Napriek tomu sa stále častejšie hovorí o tom, že surovina, o ktorú sa bude v blízkej budúcnosti bojovať, nie je ropa, ale voda. A niektorí už musia bojovať dnes, aby vôbec prežili. (Mimochodom, okrem iných zaujímavých vecí o svete, dobrý článok o "water wars" nájdete on-line na SEEDMAGAZINE.COM).

Práve preto mládežnícki delegáti z celej Európy v Lisabone odhlasovali za svoju ťažiskovú tému "climate change" a "climate justice", teda zmenu klimatických podmienok a s ňou súvisiacu "klimatickú spravodlivosť". Na Slovensku zatiaľ ešte stále pomerne neznámy pojem hovorí o tom, že vyspelé krajiny, ktoré sú kvôli svojmu rozvinutému (a emisie skleníkových plynov produkujúcemu) priemyslu a životnému štýlu vo väčšej miere zodpovedné za globálne otepľovanie, by mali mať aj väčšie záväzky pri odstraňovaní negatívnych (a niekedy až katastrofických) následkov zmeny klímy. Tie, ako je známe, postihujú viac práve rozvojové krajiny, aj keď ani na stretnutí v Lisabone sme si neodpustili sarkastické vtípky na adresu holandského delegáta. Hm, ľudia asi majú tendenciu uškŕňať sa nad touto témou až kým im najbližšie záplavy nezatopia obývačku...