O nezamestnanosti a zlých vtipoch

Na Slovensku dosiahla nezamestnanosť mladých ľudí 22%, čím sa držíme v neslávnej desiatke štátov EÚ s najvyššou nezamestnanosťou mladých.

Keďže táto téma patrí medzi moje srdcovky, okrem toho, že sa jej chystám venovať moju dizertačnú prácu som sa rozhodla spraviť niečo aj popri Valnom zhromaždení OSN v New Yorku. A napriek tomu, že pri nepríjemných témach ide jedlo ťažko dole krkom, vybrala som si na to pracovné raňajky. Spojila som sa s rumunskými kolegami, ktorých ambasáda predsa len pokrýva väčšiu plochu ako jedno poschodie tej slovenskej. Všetko sme teda spoločnými silami spískali na rumunskej pôde vďaka sponzorstvu Rady mládeže Slovenska. Hm, niekedy spolupráca medzi mládežníckymi delegátmi prekonáva tú medzi vládami...

Pozvali sme si ako hosťa energickú Talianku Elenu Gastaldo, ktorá pracuje pre newyorskú kanceláriu Medzinárodnej organizácie práce. Aj keď umenie dvorného kuchára rumunskej ambasády všetkým na začiatku vyrazilo dych, po Eleninej prednáške sa rozprúdila medzi pozvanými mladými z celého sveta živá diskusia.

Bolo zaujímavé porovnať pohľady na nezamestnanosť mladých v Austrálii, Thajsku aj južnej Amerike. A ešte zaujímavejšie bolo sledovať reakciu na veľmi (ale VEĽMI) zlý vtip o štvorpercentnej menšine a nezamestnanosti, ktorým celú debatu "víťazoslávne" zakončil bulharský mládežnícky delegát. Vlastne, zakončilo ju pársekundové hrobové ticho, ktoré nasledovalo. Myslím, že Bulharsko má o povesť na najbližších pár rokov postarané. A to aj napriek tomu, že s trinásťpercentnou nezamestnanosťou mladých sú stále bezpečne pod priemerom EÚ.

Začína tu byť horúco!

Niekoľko dní pred mojim odchodom z New Yorku som sa spolu ostatnými mládežníckymi delegátmi podieľala na organizácii podujatia o klimatických zmenách a klimatickej spravodlivosti. Na Slovensku táto téma príliš nefrčí, topiace sa ľadovce ani prílev migrantov predsa nemáme, tak sa zrejme ľuďom zdá príliš vzdialená na to, aby sa ňou zaoberali. Trocha sa obávam, že keď si to uvedomíme, bude neskoro na debatu o klimatických zmenách, pretože budeme skôr zachraňovať veci z vlastného bytu. A aj keby dôsledky klimatických zmien neboli pre Slovensko také dramatické ako pre iné regióny sveta, nemôžeme predsa pod heslom "nehas čo ťa nepáli" žiť až kým okolo nás nezostane jedno veľké zhorenisko.

Vrámci podujatia nazvaného "It's getting hot in here - Youth delegates demand climate justice!"("Začína tu byť horúco - mládežnícki delegáti požadujú klimatickú spravodlivosť!") boli premietnuté videá, natočené mladými z celého sveta, ktorí hovorili o tom, ako sa ich klimatické zmeny dotýkajú a kde vidia riešenie súčasnej situácie. Zapojili sa do nich aj mladí ľudia zo Slovenska a čoskoro si ich budete môcť pozrieť aj tu.

Okrem toho vystúpila veľvyslankyňa Marlene Moses zastupujúca malé tichomorské rozvojové ostrovné štáty. Prvýkrát som počula názor na klimatické zmeny a s nimi spojený politický vývoj sveta od niekoho, koho ostrov možno čoskoro zmizne v Tichom oceáne. Jeden z najpamätnejších prejavov, aké som zažila (a to nielen preto, že majestátny zjav tejto dámy už na prvý pohľad vzbudzuje rešpekt - veď posúďte sami ;)).

Keď experti v roku 2007 na Medzivládnom paneli o klimatických zmenách prezentovali Štvrtú hodnotiacu správu, počítali, že hladina mora sa do roku 2100 zdvihne o pol metra, čo by malo pre malé ostrovné štáty devastujúce následky. Odvtedy však karty ešte viac zamiešalo topiace sa Grónsko a Antarktída. Podľa aktuálnych informácií sa očakáva stúpnutie o jeden meter alebo dokonca niekoľkometrový nárast.

Marlene Moses spomenula niekoľko najzávažnejších hrozieb, ktoré zmena klímy prináša. Keďže väčšina ostrovných štátov sa spolieha na dážď ako svoj hlavný a takmer jediný zdroj vody, suchá spôsobené globálnym otepľovaním ohrozujú bezpečnosť vody. Tým zároveň aj potravinovú bezpečnosť, vzhľadom na to, že ostrovy sú do veľkej miery závislé na miestnom poľnohospodárstve. Pri tak malom počte obyvateľstva a veľkých vzdialenostiach je dovážanie potravín veľmi drahé. Aby toho nebolo málo, v dôsledku klimatických zmien sa zakysľuje oceán, čím sa ničia morské ekosystémy, tvoriace hlavný zdroj bielkovín pre ostrovné obyvateľstvo.

Ako asi každý doma vo svojej krajine, ani obyvatelia tichomorských ostrovov nemajú záujem opustiť svoje domovy a vysťahovať sa do Austrálie alebo na Nový Zéland. Marlene Moses vraví: "We did not create the current mess we are in, and those who did have a moral obligation to clean it up." ("Nespôsobili sme tento neporiadok, v ktorom sa nachádzame, a tí, ktorí to spravili, majú morálnu povinnosť ho upratať.") Zaujímavé je, že tí, čo ten neporiadok spôsobili, by najradšej všetkým ostrovanom nadiktovali spôsob, akým majú byť "zachránení". Konvencia o štatúte utečencov z roku 1951 tento status priznáva len osobám prenasledovaných na základe rasy, náboženstva, politického presvedčenia alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Ani zmienka o tých, ktorých z domova vyhnali klimatické zmeny. Ani slovo o ich právach a nárokoch na kompenzáciu a sociálnu ochranu. Jeden veľký (a nielen) právnický otáznik budúcnosti.

Európsku perspektívu do globálneho otepľovania priniesol chladný švédsky diplomat Jakob Ström a svojím pohľadom na vec prispela do celého klimatického puzzle mládežnícka delegátka z Botswany.

V zákulisí pani Moses poznamenala, že sa tuším práve stala novou tvárou kampane o klimatických zmenách...namiesto ľadového medveďa. Páči sa mi ten ostrovný čierny humor.

Amerika ako z filmu

Nedeľný beh v Central parku. Večerné státie v šóre pred mexickým barom, kde mi kontrolujú občiansky, či už mám tých vytúžených 21. Plačúca zmaľovaná slečna predo mnou, ktorú nepustili dnu, pretože sa nepodobala na svoju fotku. Spominenka na pád dvojičiek, z ktorej mám ešte doteraz zimomriavky. Nádherný západ slnka so sochou Slobody v pozadí. Nočné výjazdy na Times Square, kde sa napchávame najlepšou zmrzlinou v meste. Holý chlap v dave na ulici. Latinskoamerický festival s miliónom farieb. Neskorá večera v nemenovanej globálnej fastfoodovej reťazi, kde sa náhle pred našimi očami strhla menšia bitka. Krv, päste, sirény, policajti...

...

Ako keď prepínate kanály. Asi ušetrím na suveníroch, z New Yorku sa odnášajú hlavne spomienky.

Henry

Dnes vám chcem porozprávať čo-to o ostatných mládežníckych delegátoch, lebo niektoré z tých 39 postavičiek z 27 krajín naozaj stoja za stretnutie. Pri skupinovej terapii by určite vyšli na povrch zaujímavé sociálne javy, možno by bola zodpovedaná aj nevyslovená otázka, prečo je z 15 chalanov v jednej skupine tretina homosexuálov.

Mnohí z mládežníckych delegátov sú aktívni v politických stranách, švédska delegátka pracuje ako attaché pre predsedníctvo EÚ, holandský delegát strávil leto na dobrovoľníckom projekte v južnej Afrike, austrálsky delegát spravil trojmesačné turné naprieč kontinentom a thajský delegát dokáže snáď všetko na svete od rapu a operného spevu až po thajský box. Úžasná skupina ľudí na učenie sa a vymieňanie pohľadov na svet.

Jednoznačne najlepší humor má Henry z Tonga, ktorý tu obhajuje právo nebyť diskriminovaný na základe sexuálnej orientácie. Ak ani vy neviete, kde je Tonga, skúste pohľadať medzi ostrovčekmi juhovýchodne od Fidži. Ale ponáhľajte sa, lebo o pár rokov bude kvôli globálnemu otepľovaniu už naozaj len na starých mapách. Keď sa Henryho spýtate, koľko má Tonga obyvateľov, tvrdí, že dvoch. Jeden stráži ostrov, aby sa nepotopil a jeden je v New Yorku. Druhá verzia je 5 a jeho poslali do Ameriky, aby im vystačila tá posledná kokosová palma, čo majú. Každopádne, keď budete plánovať zimnú dovolenku, určite skúste do vyhľadávania letov zadať "Fuaʻamotu International Airport". A pozdravujte odo mňa Henryho. A prosím...prineste mu zopár kokosových orechov a nafukovačku na horšie časy.

Tajomstvo UN Headquarters

Ráno prechádzam cez kontrolu pri vstupe do areálu OSN, a keďže sťahovanie a vyťahovanie vlajok mi ešte stále nedá pokoj, od sekuriťákov vyzvedám, ako celý vlakjový systém funguje. Sú veľmi ochotní napriek tomu, že majú kopu práce, keďže je okolo desiatej a práve prichádza do budovy najväčší nával ľudí. Vysvetľujú, že vlajky sťahuje a vyťahujú zamestnanci OSN bezpečnostnej služby, ktorí práve nemajú nič podstatnejšie na práci. To znamená, že niekedy to je dvadsať ľudí, niekedy päť. To už chce celkom slušný športový výkon. Zamestnanci security nemôžu poskytovať rozhovory, ale o štvrtej sa vraj môžem prijsť pozrieť, keď začnú z vlajkami na začiatku abecedy.

A veru som si to nenechala ujsť. Celé to vyzeralo ako jedna spomalená vlna. Ako prvý putuje do zamykacej skrinky v spodnej časti vlajkovej žrde Afganistan. Kým sa dostane na Slovensko, prejde takmer 10 minút. O 5 minút neskôr aj posledné Zimbabwe. Každodenný rituál, akých sú v UN Headquarters desiatky.

Niekedy to vyzerá ako svet v svete, má vlastnú poštu, policajné jednotky, každý človiečik má svoj malý box, do ktorého sa zavrie každé ráno a večer z neho vyjde späť do veľkého sveta vonku. Keďže práve prebieha nekonečná rekonštrukcia budov, robotnícke uniformy sa miešajú s drahými oblekmi. Keď sme sa s rumunským delegátom pokúšali dostať na najvyššie tridsiate deviate poschodie, teta vo výťahu (o ktorej by sa mimochodom dal napísať celý článok) sa rozhodla, že tam nechceme ísť a jednoducho nás donútila vrátiť sa na prízemie. Vraj tam aj tak je len prázdna chodba. To ma len utvrdilo v tom, že tam niečo skrývajú. Ktovie, možno tam veľké mozgy plánujú reformu OSN. A teta vo výťahu ich nechce pustiť na prízemie, aby svoje plány neprezradili ostatným. Určite by totiž prišla o prácu.

Lampár

Už niekoľko dní mi v hlave vŕta jedna vec. Vždy, keď ráno prichádzam do rokovacej miestnosti, pred budovou OSN už vejú vlajky všetkých členských krajín, nastúpené v prísnom anglickom abecednom poradí. A vždy večer, keď odchádzam, sú všetky preč. Vravela som si, že pri tom fascinujúcom počte 4900 zamestnancov sekretariátu v New Yorku si viem celkom dobre predstaviť na plný úväzok zamestnaného sťahovača a vyťahovača vlajok. Chce to poriadnu kondičku, každé ráno vytiahnuť na žrde 192 vlajok a večer o šiestej ich zas všetky stiahnuť! Trochu mi to pripomína môjho obľúbeného lampára z planéty, ktorú navštívil na svojej ceste malý princ.

- Dobrý deň. Prečo si práve zhasol lampu?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár. - Dobrý deň.

- Čo znamená príkaz?

- To znamená, že musím zhasnúť lampu. Dobrý večer.

A znova ju zažal.

- Ale prečo si ju hneď zažal?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár.

- Nerozumiem, - povedal malý princ.

- Tu niet čomu rozumieť, - vravel lampár. - Príkaz je príkaz. Dobrý deň.

A zhasol lampu.

A ten lampár, teda vlastne vlajkár mi tak vŕtal v hlave, až som sa rozhodla, že musím vypátrať podrobnosti o tejto miestnej špecialite. A tiež zoznámiť sa s človekom, ktorého výsledok práce je takto každý deň možno viditeľnejší ako všetkých zamestnancov OSN dohromady. (Oukej, toto nie je celkom pravda. Najviditeľnejší je výsledok práce kopírovacej služby, keďže si každý deň prinášam do hostelovej izby asi pol kila papierov a dokumentov :)) Každopádne si budete môcť prečítať, ako táto misia dopadla, sama som zvedavá...

Už si ruku neumyjem...

Tak dnes sme HO konečne videli. Keď už začínali medzi delegátmi kolovať vtípky, že Ban je ako yeti - každý o ňom hovorí, ale nikto z nás ho ešte stále nestretol, nadišiel čas spoločného fotografovania.

Každý pozná starý vtip o tom, koľko blondýniek treba na pečenie čokoládovej torty. Tuším, že to bolo dvadsať, lebo jedna miesi cesto a devätnásť ich šúpe lentilky. A viete, koľko ľudí treba na fotografovanie skupiny mládežníckych delegátov s generálnym tajomníkom OSN? Asi šesťdesiat. A to nepreháňam. Štyridsať ich stojí pol hodiny nastúpených v márnom očakávaní na zelenom fotografovacom stupienku. To sme boli my. Zvyšných devätnásť tvoria jeho poradcovia, sekretári a iní plánovači programu, fotografi, policajti, policajní psi a ochranka. A posledný je Ban Ki-Moon, bez neho by to predsa len nebolo ono...

Blahorečiac svojim stošesťdesiatim centimetrom pri nastúpení na fotku som dostala VIP miesto v prvom rade, a čo náhoda nechcela, rovno pri pointe celého toho humbuku. Tým pádom sa môžem pochváliť najlepším delegátskym skóre dňa - s Ban Ki-Moonom som si ruku potriasla presne trikrát :D
Kľudne vám ten pocit odovzdám po príchode domov, odvtedy si ju totiž neumývam... čo tam po žltačke ;)

Mojich sedem minút slávy :)

"Tak dnes máš teda ten prejav," zaskočili ma na slovenskej misii hneď potom, ako sme sa zoznámili. Ako mládežnícka delegátka za Slovensko som totiž oprávnená predniesť pred Tretím výborom svoj sedemminútový prejav na tému dotýkajúcu sa mladých ľudí.

Čo vám poviem, trocha mi vyschlo v hrdle, zatočila sa mi hlava, pred očami mi začali poskakovať modré bodky... Predstavila som si, ako sa roztrasene postavím pred tých 400 delegátov z takmer všetkých krajín sveta a potom, čo trikrát odpadnem, spravím Slovensku kvalitne globálnu hanbu. Aj keď ma zároveň napadlo, že v tomto by som čelila tvrdej konkurencii niektorých politikov, príliš to proti tréme nepomohlo.

Po pol hodine mi spadol kameň zo srdca, lebo sa moju spreech podarilo prehodiť na druhý deň. Zároveň som pochopila, ako to v plenary hall funguje. Samozrejme je veľa tých, ktorí poctivo sedia za tabuľkou svojej krajiny a odušu píšu poznámky a reporty. Ale inak sa ľudia prechádzajú sem-tam, niekoľko ich počúva, u iných badať známky včerajšej párty v sklenom pohľade pred seba, niektorým klipkajú oči... Neďaleko sediaca delegátka Sierra Leone, černoška s blond melírom, si na poobedňajšiu šichtu priniesla papierový sakel plný jedla. Počas celého poobedia z neho loví fast foodové špeciality, vzbudzujúc hladné pohľady okolosediacich a ešte viac odpútavajúc pozornosť od rečníka.

Náhle však z programu nečakane vypadol prejav niekoľkých delegácií. Z monotónneho počúvania prejavov ma prebral hlas chairmana: "V prípade, že žiadna ďalšia delegácia nie je schopná momentálne vystúpiť, musíme predčasne ukončiť dnešné zasadnutie, čo nás pripraví o hodinu vzácneho času." Minútová dilema. Svoj prejav som si pre istotu vytlačený priniesla, ale na takúto šokovú terapiu som sa predsa len psychicky nepripravila. A je to tu. "And now let me give the floor to the distinguished delegate of Slovakia". V rýchlosti dávam foťák susedovi zo Singapuru a zapínam mikrofón. Zrazu je všetka tréma preč, rozpráva sa mi úplne v pohode napriek traume z mikrofónov a počúvania vlastného hlasu. Škoda, že pred niekoľkými minútami musel zástupca slovenskej misie odísť, možno by bol aspoň niekto okrem mňa na mňa hrdý :D... Ak máte chuť prečítať si môj prejav (a nečakáte, že ním skončím hladomor vo svete a zruším diktátorské režimy), nájdete ho čoskoro tu.

Youth delegate's diary: Day 1

S vypätím všetkých duševných síl ráno vstávam o šiestej, aby som stihla otestovať všetky športové vymoženosti nášho YMCA hostela. Ranné plávanie stálo za to, vyvážilo dokonca aj dojem z izby 2x3 metre, o ktorú sa delím s belgickou delegátkou. Krátko pred deviatou sa presúvam z hostela o ulicu ďalej do sídla stálej misie SR pri OSN. S prekvapením zisťujem, že vekový priemer je tam asi 35 rokov, ľudia sú veľmi milí a ochotní vystáť si so mnou dlhočizný rad na vstupnú kartu do objektov OSN.

Tak trocha za behu sa zoznamujem s pánom Gavalcom, ktorý je zodpovedný za širokú agendu Tretieho výboru, čo znamená zhruba to, že sa celý deň nezastaví. Prvých pár hodín sedím vo veľkej konferenčnej miestnosti Tretieho výboru, kde beží séria prejavov jednotlivých delegátov krajín. Jeden z nich bude aj môj, z čoho mám ešte stále guču v hrdle, ale o tom až neskôr. Po pár hodinách sa vykrádam von a premiestňujem sa na otvorené zasadnutie Bezpečnostnej rady, kde sa práve diskutuje o reporte generálneho tajomníka o ženách, mieri a bezpečnosti. Ak si zasadnutie Bezpečnostnej rady predstavujete tak vzrušujúco ako ja, na uvedenie do reality stačí pohľad na jednu z delegátiek z nestálych členov BR, ktorá nenápadne v kresle dospávala noc. Viem si však predstaviť, že pri rezolúcii o Iráne sa podobný úkaz len tak nevidí...

Cez obed v UN kafetérii známej dobrou kuchyňou si spolu s ostatnými mládežníckymi delegátmi užívame pôsobivý výhľad na New Yorkskú skyline na druhej strane rieky. Dnes nás čakajú ešte neformálne konzultácie o rezolúcii o mládeži a dlllllhaaa diskusia neskoro do noci o jej jednotlivých bodoch medzi mládežníckymi delegátmi. Ešte čo-to napíšem a padám do postele. Dva týždne objavovania a straty ilúzií sa začínajú.

Njú jork, njú jork...

Človek by neveril. Cez oceán sa dá doletieť za dve hodiny. A za jeden deň sa stihne udiať asi tisípäťstotridsať vecí. V nedeľu ráno nasadám na lietadlo do Paríža, kde po vytvorení svetového rekordu v slalome so záťažou pomedzi živé pohybujúce sa objekty na poslednú chvíľu stíham lietadlo do New Yorku. Za tých osem hodín letu toho človek stihne až - až. Pozrieť si viac dielov Sympsonovcov, ako videl za celý život dohromady, dospať posledných 5 nocí, či živo konverzovať s talianskym módnym návrhárom o exkluzívnych látkach, ktoré si asi nikdy nebude môcť dovoliť. Poslednou výzvou malo byť dostať sa cez údajne prísnu kontrolu na hraniciach USA. Všetko však prebehlo za hlasitého vtipkovania colníka s telesnou konštrukciou dokonale vypĺňajúcou celý priestor kabínky neuveriteľne príjemne.

Zdá sa, že Amerika ma privítala ukazujúc svoju najmilšiu tvár. V prastarom metre mi asi po hodine cesty snáď polovica vagóna svorne pomáhala vystúpiť na správnej zastávke, a to som sama ani nikoho nemusela požiadať o pomoc. V pravítkovo nalinajkovaných očíslovaných uliciach Manhattanu sa ani stratiť nedalo. Na recepcii hostela YMCA stretávam kamarátku z Belgicka. Naša spoločná izba má síce veľkosť kamarátovej kúpeľne v neďalekom snobskom hoteli, kde sa večer stretlo skoro všetkých 40 mládežníckych delegátov, ale aj tak predpokladám, že v nej veľa nenaspíme. Na prízemí hostela je posilka a bazén. Úplné nebo. Cestovatelia by povedali, že úplná nuda. Pre mňa sa však začína jedna z najzaujímavejších skúseností - dva týždne na zasadaní Tretieho výboru Valného zhromaždenia OSN!

Okrem rozsedeného zadku si plánujem nabaliť so sebou čo najviac zaujímavostí z obrovskej budovy OSN, o akých sa jednoducho človek na webe nedočíta. Ak máte chuť sa niečo z nich dozvedieť aj vy, pozývam vás na sledovanie môjho blogového denníčka aj v nasledujúce dni.

Yes, we can!

Niekedy stretnete ľudí, ktorí vám nasadia chrobáka do hlavy. Ja ho tam nosím od včerajška, kedy som mala možnosť spoznať jedného výnimočného človeka. Tomu, čo mnohí považujú za nemožné, on zasvätil celý svoj život.
Volá sa Martin Mekel a pracuje s Rómami v pastoračnom centre v Čičave a okolitých obciach a rómskych osadách. Založil a vedie dnes takmer 300-členný rómsky skautský zbor, niekoľko rómskych hudobných kapiel, ktoré vystupujú na festivaloch, nahrávajú CD-čka, cvičia muzikály... Človek, ktorý nepotrebuje euromilióny na rómske projekty na to, aby bolo za ním vidieť obrovský kus práce. Na pohľad tichý a pokojný muž, ktorý však v priebehu dvoch minút dokáže utíšiť plný kulturák Rómov.

Po mojom pozvaní chalani z Martinovej rómsko-nerómskej kapely F6 osem hodín cestovali, len aby sa so skupinou mladých podelili o svoju hudbu, radosť zo života a životnú filozofiu. Realitu rómskych osád, ale aj podiel médií na vytváraní stereotypov, vidia každý deň. Vravia, že je ťažké vydržať spoločenský tlak a byť iný v prostredí, kde je ten, čo vyčnieva z radu najľahším terčom. Napriek tomu to riskujú, pri otcovi Mekelovi musí byť každý tak trocha dobrodruh...

O Rómoch som písala diplomovku. Stretla som sa pritom so skepticizmom odborníkov zo štátnej správy, ľudí priamo dobrovoľne pracujúcich s Rómami, ako aj Rómov samotných. Keď mi však odteraz niekto bude tvrdiť, že rómska otázka na Slovensku je neriešiteľná, moja odpoveď je jasná: Dá sa to. Choď sa pozrieť do Čičavy.

Prezident pije kolu

Pred nejakým časom som sprevádzala skupinu ľudí po Viedni. Pri večeri v jednej reštaurácii vysvitlo, že jedna dievčina nemôže jesť jedlá obsahujúce kravské mlieko, na čo som čašníčku vopred upozornila. V čase podávania dezertu nastal v kuchyni nezvyklý šum a ruch a vzápätí na slávnostnom podnose prišlo na stôl - obyčajné jablko. V ten večer si užilo rozhodne viac slávy a pozornosti ako výborná štrúdľa, ktorou zajedal "víneršnicl" zvyšok skupiny.

Pred pár týždňami časom som sa vrátila zo stretnutia európskych mládežníckych delegátov v Lisabone (foto hore). Bolo veľmi zaujímavé stretnúť sa s ostatnými delegátmi z krajín, kde program funguje už 10-20 rokov, je financovaný ministerstvami zahraničných vecí, a v mnohých prípadoch delegáti prerušujú na rok štúdium alebo prácu, aby sa mohli naplno venovať programu, štúdiu potrebných dokumentov a stretávaniu sa s mladými ľuďmi a politikmi. Na Slovensku sa mládežnícky delegát do OSN volí tretí rok a ja verím, že každým rokom bude o tomto programe vedieť stále viac mladých, ktorí si uvedomujú, že aj keď je v obrovskom priestore OSN zdanlivo minimum priestoru pre názory mladých a ich víziu sveta, je potrebné ho využiť.

Nedávno som sa vrámci programu Mládežníckej delegátky do OSN stretla s prezidentom SR. Na otázku, čo mi môžu ponúknuť, som si tradične vypýtala pohár vody. Pán prezident poznamenal, že to je najdrahší nápoj, aký majú. A vypýtal si kolu, asi vrámci znižovania výdavkov prezidentskej kancelárie...

Pýtate sa, čo má spoločné voda, jablko, Lisabon a prezident?

Voda, jablko, jednoduché veci, v Európe tak samozrejmé, že nebyť momentov, kedy sa obyčajné jablko dostane na strieborný podnos alebo vám na týždeň vypnú teplú vodu v paneláku, ani sa nad nimi veľmi nepozastavíme. Napriek tomu sa stále častejšie hovorí o tom, že surovina, o ktorú sa bude v blízkej budúcnosti bojovať, nie je ropa, ale voda. A niektorí už musia bojovať dnes, aby vôbec prežili. (Mimochodom, okrem iných zaujímavých vecí o svete, dobrý článok o "water wars" nájdete on-line na SEEDMAGAZINE.COM).

Práve preto mládežnícki delegáti z celej Európy v Lisabone odhlasovali za svoju ťažiskovú tému "climate change" a "climate justice", teda zmenu klimatických podmienok a s ňou súvisiacu "klimatickú spravodlivosť". Na Slovensku zatiaľ ešte stále pomerne neznámy pojem hovorí o tom, že vyspelé krajiny, ktoré sú kvôli svojmu rozvinutému (a emisie skleníkových plynov produkujúcemu) priemyslu a životnému štýlu vo väčšej miere zodpovedné za globálne otepľovanie, by mali mať aj väčšie záväzky pri odstraňovaní negatívnych (a niekedy až katastrofických) následkov zmeny klímy. Tie, ako je známe, postihujú viac práve rozvojové krajiny, aj keď ani na stretnutí v Lisabone sme si neodpustili sarkastické vtípky na adresu holandského delegáta. Hm, ľudia asi majú tendenciu uškŕňať sa nad touto témou až kým im najbližšie záplavy nezatopia obývačku...

Vzdelávanie za nula celá trinásť

Občas sa dejú veci medzi nebom a zemou, nad príčinou ktorých môže mladým na Slovensku len stáť rozum. Jednou z podivuhodností, nad ktorou zastáva rozum mne, je (ne)čerpanie eurofondov na oblasti, týkajúce sa najmä mladých Slovákov - teda predovšetkým vzdelávanie, zamestnanosť a sociálna inklúzia. Pasívni myknú plecom ako obvykle, aktívnych môže rozhodiť od bezmocnej frustrácie. Zo 726,8 miliónov EUR pridelených na operačný program Vzdelávanie na obdobie 2007-2013 bolo do konca marca 2009 čerpaných len 0,13% (zdroj: eTREND, 24.4.2009).

Ako sa hovorí, papier znesie všetko, dokonca aj mierne utopistickú Lisabonskú stratégiu. A horespomenuté čísla nenaznačujú, že sa na Slovensku znalostná ekonomika dostane z papiera v blízkej budúcnosti aj do 3D reality. Pred niekoľkými týždňami som sa stala čerstvou absolventkou univerzity, ktorá kvalitou nepatrí vo svetovom meradle ani medzi prvých 500. Ako vlastne žiadna na Slovensku. Zrejme aby si študenti nebodaj nezávideli.

Netvrdím, že všeliekom na každý nedostatok sú eurofondy, ale je to nástroj, ktorý existuje a nie je dostatočne využívaný ani na ten pokrok, ktorý sa vďaka nemu dá dosiahnuť. Zmena a modernizácia učebných metód, zapojenie väčšieho počtu odborníkov z praxe, priblíženie sa praktickým potrebám trhu. Aj tieto oblasti môžu a majú byť náplňou projektov financovaných daňami európskych občanov. Ale nie v prípade, že len ležia na účte ministerstva výstavby, až kým už nie je neskoro.

Aj my mladí máme k tomu čo povedať - študentské parlamenty predsa nie sú len na rozdeľovanie miest na internátoch! Prečo namiesto biflenia sa cieľov Lisabonskej stratégie na skúšku neplánujeme v tímoch inovatívne vzdelávacie projekty na svojich univerzitách?! Prečo aj my netlačíme na vedenia škôl s nápadmi, ako sa dajú robiť veci lepšie, ako sa priblížiť viac praxi a realite?

Je ťažké zmeniť skostnatelé štruktúry, ešte ťažšie postoj z pohodlnej flegmatickej letargie na aktívnu participáciu a podporu. Ale stojí to za námahu, nasledujúce roky na Slovensku pôjde predsa o nás. A dvojnásobne vyššia miera nezamestnanosti mladých v EÚ ako je priemer nezaváňa práve šťastnou budúcnosťou. Síce sa rada stretávam so spolužiakmi z vysokej školy, ale poznám na to aj lepšie miesta, ako úrad práce.