O nezamestnanosti a zlých vtipoch

Na Slovensku dosiahla nezamestnanosť mladých ľudí 22%, čím sa držíme v neslávnej desiatke štátov EÚ s najvyššou nezamestnanosťou mladých.

Keďže táto téma patrí medzi moje srdcovky, okrem toho, že sa jej chystám venovať moju dizertačnú prácu som sa rozhodla spraviť niečo aj popri Valnom zhromaždení OSN v New Yorku. A napriek tomu, že pri nepríjemných témach ide jedlo ťažko dole krkom, vybrala som si na to pracovné raňajky. Spojila som sa s rumunskými kolegami, ktorých ambasáda predsa len pokrýva väčšiu plochu ako jedno poschodie tej slovenskej. Všetko sme teda spoločnými silami spískali na rumunskej pôde vďaka sponzorstvu Rady mládeže Slovenska. Hm, niekedy spolupráca medzi mládežníckymi delegátmi prekonáva tú medzi vládami...

Pozvali sme si ako hosťa energickú Talianku Elenu Gastaldo, ktorá pracuje pre newyorskú kanceláriu Medzinárodnej organizácie práce. Aj keď umenie dvorného kuchára rumunskej ambasády všetkým na začiatku vyrazilo dych, po Eleninej prednáške sa rozprúdila medzi pozvanými mladými z celého sveta živá diskusia.

Bolo zaujímavé porovnať pohľady na nezamestnanosť mladých v Austrálii, Thajsku aj južnej Amerike. A ešte zaujímavejšie bolo sledovať reakciu na veľmi (ale VEĽMI) zlý vtip o štvorpercentnej menšine a nezamestnanosti, ktorým celú debatu "víťazoslávne" zakončil bulharský mládežnícky delegát. Vlastne, zakončilo ju pársekundové hrobové ticho, ktoré nasledovalo. Myslím, že Bulharsko má o povesť na najbližších pár rokov postarané. A to aj napriek tomu, že s trinásťpercentnou nezamestnanosťou mladých sú stále bezpečne pod priemerom EÚ.

Začína tu byť horúco!

Niekoľko dní pred mojim odchodom z New Yorku som sa spolu ostatnými mládežníckymi delegátmi podieľala na organizácii podujatia o klimatických zmenách a klimatickej spravodlivosti. Na Slovensku táto téma príliš nefrčí, topiace sa ľadovce ani prílev migrantov predsa nemáme, tak sa zrejme ľuďom zdá príliš vzdialená na to, aby sa ňou zaoberali. Trocha sa obávam, že keď si to uvedomíme, bude neskoro na debatu o klimatických zmenách, pretože budeme skôr zachraňovať veci z vlastného bytu. A aj keby dôsledky klimatických zmien neboli pre Slovensko také dramatické ako pre iné regióny sveta, nemôžeme predsa pod heslom "nehas čo ťa nepáli" žiť až kým okolo nás nezostane jedno veľké zhorenisko.

Vrámci podujatia nazvaného "It's getting hot in here - Youth delegates demand climate justice!"("Začína tu byť horúco - mládežnícki delegáti požadujú klimatickú spravodlivosť!") boli premietnuté videá, natočené mladými z celého sveta, ktorí hovorili o tom, ako sa ich klimatické zmeny dotýkajú a kde vidia riešenie súčasnej situácie. Zapojili sa do nich aj mladí ľudia zo Slovenska a čoskoro si ich budete môcť pozrieť aj tu.

Okrem toho vystúpila veľvyslankyňa Marlene Moses zastupujúca malé tichomorské rozvojové ostrovné štáty. Prvýkrát som počula názor na klimatické zmeny a s nimi spojený politický vývoj sveta od niekoho, koho ostrov možno čoskoro zmizne v Tichom oceáne. Jeden z najpamätnejších prejavov, aké som zažila (a to nielen preto, že majestátny zjav tejto dámy už na prvý pohľad vzbudzuje rešpekt - veď posúďte sami ;)).

Keď experti v roku 2007 na Medzivládnom paneli o klimatických zmenách prezentovali Štvrtú hodnotiacu správu, počítali, že hladina mora sa do roku 2100 zdvihne o pol metra, čo by malo pre malé ostrovné štáty devastujúce následky. Odvtedy však karty ešte viac zamiešalo topiace sa Grónsko a Antarktída. Podľa aktuálnych informácií sa očakáva stúpnutie o jeden meter alebo dokonca niekoľkometrový nárast.

Marlene Moses spomenula niekoľko najzávažnejších hrozieb, ktoré zmena klímy prináša. Keďže väčšina ostrovných štátov sa spolieha na dážď ako svoj hlavný a takmer jediný zdroj vody, suchá spôsobené globálnym otepľovaním ohrozujú bezpečnosť vody. Tým zároveň aj potravinovú bezpečnosť, vzhľadom na to, že ostrovy sú do veľkej miery závislé na miestnom poľnohospodárstve. Pri tak malom počte obyvateľstva a veľkých vzdialenostiach je dovážanie potravín veľmi drahé. Aby toho nebolo málo, v dôsledku klimatických zmien sa zakysľuje oceán, čím sa ničia morské ekosystémy, tvoriace hlavný zdroj bielkovín pre ostrovné obyvateľstvo.

Ako asi každý doma vo svojej krajine, ani obyvatelia tichomorských ostrovov nemajú záujem opustiť svoje domovy a vysťahovať sa do Austrálie alebo na Nový Zéland. Marlene Moses vraví: "We did not create the current mess we are in, and those who did have a moral obligation to clean it up." ("Nespôsobili sme tento neporiadok, v ktorom sa nachádzame, a tí, ktorí to spravili, majú morálnu povinnosť ho upratať.") Zaujímavé je, že tí, čo ten neporiadok spôsobili, by najradšej všetkým ostrovanom nadiktovali spôsob, akým majú byť "zachránení". Konvencia o štatúte utečencov z roku 1951 tento status priznáva len osobám prenasledovaných na základe rasy, náboženstva, politického presvedčenia alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Ani zmienka o tých, ktorých z domova vyhnali klimatické zmeny. Ani slovo o ich právach a nárokoch na kompenzáciu a sociálnu ochranu. Jeden veľký (a nielen) právnický otáznik budúcnosti.

Európsku perspektívu do globálneho otepľovania priniesol chladný švédsky diplomat Jakob Ström a svojím pohľadom na vec prispela do celého klimatického puzzle mládežnícka delegátka z Botswany.

V zákulisí pani Moses poznamenala, že sa tuším práve stala novou tvárou kampane o klimatických zmenách...namiesto ľadového medveďa. Páči sa mi ten ostrovný čierny humor.

Amerika ako z filmu

Nedeľný beh v Central parku. Večerné státie v šóre pred mexickým barom, kde mi kontrolujú občiansky, či už mám tých vytúžených 21. Plačúca zmaľovaná slečna predo mnou, ktorú nepustili dnu, pretože sa nepodobala na svoju fotku. Spominenka na pád dvojičiek, z ktorej mám ešte doteraz zimomriavky. Nádherný západ slnka so sochou Slobody v pozadí. Nočné výjazdy na Times Square, kde sa napchávame najlepšou zmrzlinou v meste. Holý chlap v dave na ulici. Latinskoamerický festival s miliónom farieb. Neskorá večera v nemenovanej globálnej fastfoodovej reťazi, kde sa náhle pred našimi očami strhla menšia bitka. Krv, päste, sirény, policajti...

...

Ako keď prepínate kanály. Asi ušetrím na suveníroch, z New Yorku sa odnášajú hlavne spomienky.

Henry

Dnes vám chcem porozprávať čo-to o ostatných mládežníckych delegátoch, lebo niektoré z tých 39 postavičiek z 27 krajín naozaj stoja za stretnutie. Pri skupinovej terapii by určite vyšli na povrch zaujímavé sociálne javy, možno by bola zodpovedaná aj nevyslovená otázka, prečo je z 15 chalanov v jednej skupine tretina homosexuálov.

Mnohí z mládežníckych delegátov sú aktívni v politických stranách, švédska delegátka pracuje ako attaché pre predsedníctvo EÚ, holandský delegát strávil leto na dobrovoľníckom projekte v južnej Afrike, austrálsky delegát spravil trojmesačné turné naprieč kontinentom a thajský delegát dokáže snáď všetko na svete od rapu a operného spevu až po thajský box. Úžasná skupina ľudí na učenie sa a vymieňanie pohľadov na svet.

Jednoznačne najlepší humor má Henry z Tonga, ktorý tu obhajuje právo nebyť diskriminovaný na základe sexuálnej orientácie. Ak ani vy neviete, kde je Tonga, skúste pohľadať medzi ostrovčekmi juhovýchodne od Fidži. Ale ponáhľajte sa, lebo o pár rokov bude kvôli globálnemu otepľovaniu už naozaj len na starých mapách. Keď sa Henryho spýtate, koľko má Tonga obyvateľov, tvrdí, že dvoch. Jeden stráži ostrov, aby sa nepotopil a jeden je v New Yorku. Druhá verzia je 5 a jeho poslali do Ameriky, aby im vystačila tá posledná kokosová palma, čo majú. Každopádne, keď budete plánovať zimnú dovolenku, určite skúste do vyhľadávania letov zadať "Fuaʻamotu International Airport". A pozdravujte odo mňa Henryho. A prosím...prineste mu zopár kokosových orechov a nafukovačku na horšie časy.

Tajomstvo UN Headquarters

Ráno prechádzam cez kontrolu pri vstupe do areálu OSN, a keďže sťahovanie a vyťahovanie vlajok mi ešte stále nedá pokoj, od sekuriťákov vyzvedám, ako celý vlakjový systém funguje. Sú veľmi ochotní napriek tomu, že majú kopu práce, keďže je okolo desiatej a práve prichádza do budovy najväčší nával ľudí. Vysvetľujú, že vlajky sťahuje a vyťahujú zamestnanci OSN bezpečnostnej služby, ktorí práve nemajú nič podstatnejšie na práci. To znamená, že niekedy to je dvadsať ľudí, niekedy päť. To už chce celkom slušný športový výkon. Zamestnanci security nemôžu poskytovať rozhovory, ale o štvrtej sa vraj môžem prijsť pozrieť, keď začnú z vlajkami na začiatku abecedy.

A veru som si to nenechala ujsť. Celé to vyzeralo ako jedna spomalená vlna. Ako prvý putuje do zamykacej skrinky v spodnej časti vlajkovej žrde Afganistan. Kým sa dostane na Slovensko, prejde takmer 10 minút. O 5 minút neskôr aj posledné Zimbabwe. Každodenný rituál, akých sú v UN Headquarters desiatky.

Niekedy to vyzerá ako svet v svete, má vlastnú poštu, policajné jednotky, každý človiečik má svoj malý box, do ktorého sa zavrie každé ráno a večer z neho vyjde späť do veľkého sveta vonku. Keďže práve prebieha nekonečná rekonštrukcia budov, robotnícke uniformy sa miešajú s drahými oblekmi. Keď sme sa s rumunským delegátom pokúšali dostať na najvyššie tridsiate deviate poschodie, teta vo výťahu (o ktorej by sa mimochodom dal napísať celý článok) sa rozhodla, že tam nechceme ísť a jednoducho nás donútila vrátiť sa na prízemie. Vraj tam aj tak je len prázdna chodba. To ma len utvrdilo v tom, že tam niečo skrývajú. Ktovie, možno tam veľké mozgy plánujú reformu OSN. A teta vo výťahu ich nechce pustiť na prízemie, aby svoje plány neprezradili ostatným. Určite by totiž prišla o prácu.

Lampár

Už niekoľko dní mi v hlave vŕta jedna vec. Vždy, keď ráno prichádzam do rokovacej miestnosti, pred budovou OSN už vejú vlajky všetkých členských krajín, nastúpené v prísnom anglickom abecednom poradí. A vždy večer, keď odchádzam, sú všetky preč. Vravela som si, že pri tom fascinujúcom počte 4900 zamestnancov sekretariátu v New Yorku si viem celkom dobre predstaviť na plný úväzok zamestnaného sťahovača a vyťahovača vlajok. Chce to poriadnu kondičku, každé ráno vytiahnuť na žrde 192 vlajok a večer o šiestej ich zas všetky stiahnuť! Trochu mi to pripomína môjho obľúbeného lampára z planéty, ktorú navštívil na svojej ceste malý princ.

- Dobrý deň. Prečo si práve zhasol lampu?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár. - Dobrý deň.

- Čo znamená príkaz?

- To znamená, že musím zhasnúť lampu. Dobrý večer.

A znova ju zažal.

- Ale prečo si ju hneď zažal?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár.

- Nerozumiem, - povedal malý princ.

- Tu niet čomu rozumieť, - vravel lampár. - Príkaz je príkaz. Dobrý deň.

A zhasol lampu.

A ten lampár, teda vlastne vlajkár mi tak vŕtal v hlave, až som sa rozhodla, že musím vypátrať podrobnosti o tejto miestnej špecialite. A tiež zoznámiť sa s človekom, ktorého výsledok práce je takto každý deň možno viditeľnejší ako všetkých zamestnancov OSN dohromady. (Oukej, toto nie je celkom pravda. Najviditeľnejší je výsledok práce kopírovacej služby, keďže si každý deň prinášam do hostelovej izby asi pol kila papierov a dokumentov :)) Každopádne si budete môcť prečítať, ako táto misia dopadla, sama som zvedavá...

Už si ruku neumyjem...

Tak dnes sme HO konečne videli. Keď už začínali medzi delegátmi kolovať vtípky, že Ban je ako yeti - každý o ňom hovorí, ale nikto z nás ho ešte stále nestretol, nadišiel čas spoločného fotografovania.

Každý pozná starý vtip o tom, koľko blondýniek treba na pečenie čokoládovej torty. Tuším, že to bolo dvadsať, lebo jedna miesi cesto a devätnásť ich šúpe lentilky. A viete, koľko ľudí treba na fotografovanie skupiny mládežníckych delegátov s generálnym tajomníkom OSN? Asi šesťdesiat. A to nepreháňam. Štyridsať ich stojí pol hodiny nastúpených v márnom očakávaní na zelenom fotografovacom stupienku. To sme boli my. Zvyšných devätnásť tvoria jeho poradcovia, sekretári a iní plánovači programu, fotografi, policajti, policajní psi a ochranka. A posledný je Ban Ki-Moon, bez neho by to predsa len nebolo ono...

Blahorečiac svojim stošesťdesiatim centimetrom pri nastúpení na fotku som dostala VIP miesto v prvom rade, a čo náhoda nechcela, rovno pri pointe celého toho humbuku. Tým pádom sa môžem pochváliť najlepším delegátskym skóre dňa - s Ban Ki-Moonom som si ruku potriasla presne trikrát :D
Kľudne vám ten pocit odovzdám po príchode domov, odvtedy si ju totiž neumývam... čo tam po žltačke ;)